Som divná alebo skôr iná?

Už dlhšie si všímam pár vecí. Odkedy som si začala čítať veci ohľadom reči tela ,ľudí si viac všímam. Čítať v ľuďoch nie je práve ľahká vec a preto sa nepovažuj za pokročilého znalca a nie to ešte za profíka. Lenže pri tom, ako som si ich všímala ,zistila som pár vecí. Niečím sa od nich líšim.

Dlho som rozmýšľala nad tým čo to asi je. Fajn vedela som ,že som jedna z mala deciek 10+ ktorí nefajčia,nepijú a ani neužívajú drogy.Ale toto nebolo ono. Moje pátranie sa teda ani zďaleka neskončilo. Začala som teda počúvať rozhovory svojich spolužiačok, čo som teda vo zvyku nemala. A keďže mi to prišlo nevhodné, vždy som sa medzi ne nejako votrela. Zistila som tri veci. Tri hlavné témy mojich spolužiačok.
1. Chalani
2. Starostlivosť o seba (obočie,oblečenie,maľovanie sa,atď.)
3. Diskotéky
A začala som rozmýšľať. Zaujímajú aj mňa tieto veci? Som pre ne tak zapálená ako oni? A prišla som na to,že nie. Fajn povedzme si úprimne. Ktorú pubertiačku by chlapci nezaujímali? A tu bol prvý kameň úrazu.
Moje spolužiačky sa zaujímali chalani 15-20 rokov. Lenže... ja som vedela,že mňa nie. Vždy sa mi páčili muži. Nie chlapci ale muži. Vekové rozhranie mužov ,ktorí sa mi páčia je 20-30. Je to divné ,že ma priťahujú takí muži. Nemala by sa 15 ročná baba zaujímať o jej rovesníkov? Nemala by som sa radšej obzerať po takých chlapcoch? Odpoveď je nie. Som dievča ,ktoré pri sebe potrebuje cítiť istú oporu a bezpečnosť. A tú nenájdem u chalanov ,ktorí si myslia ,že je cool keď si na seba dajú tričko,ktoré im siaha do pol nôh. Ktorí si myslia,že keď pijú a fajčia sú zaujímaví.

Ďalej určite je pre každú z nás aspoň trochu dôležité ako vyzeráme. A ja nie som výnimkou , lenže... mňa naozaj nezaujíma či mám také alebo také obočie. Či mi môj make-up zakrýva všetky nedokonalosti . Popravde...ja sa ani nemaľujem.Keď už , musí to byť výnimočná situácia. Kedysi som sa obliekala ako chalan. Tepláky ,voľné tričká. Stále to milujem, lenže už mám istú potrebu páčiť sa a ukázať ,že som dievča. Stále som však od svojich spolužiačok v tomto iná, pretože to nie je mojou prioritou.

Diskotéky. Za celý čas, čo som do ruky dostala občiansky preukaz som nebolo na ani len jednej diskotéke. Moje spolužiačky o tom stále rozprávajú no ja nepociťujem ani len maličkú túžbu ísť tam. No povedzte ... naozaj by ste chceli ísť niekam ,kde sa na každom kroku oblizujú dve dievčatá,ktoré si myslia ,že tým upútajú mužskú pozornosť? Podľa mňa je to úbohé a naozaj sa na to nemienim pozerať. Na diskotéky sa nosia drogy a nehovorte mi že nie, viem ,že áno. Nikdy neviete kedy vám niekto hodí niečo do pohára. Kedy vám niekto neukradne niečo z kabelky alebo naopak ,niečo tam strčí. Tanec.. Ak niekto považuje za tanec to,že niektoré primitívne dievčatá si pomýlia osobu za tyč tak potom áno. Sú v tom profíci. A to je ďalšia vec. Prečo mňa diskotéky nepriťahujú? Prečo nemám potrebu tam ísť?


A keď som konečne prišla na to, v čom sa líšim. Otázka znie.

Som divná alebo skôr iná? Pretože mne tieto dve veci , prídu skoro na chlp rovnaké.